Hlavná strana

Emília Rigová: Kale bala parno muj

Kurátorka výstavy: Petra Hanáková

Otvorenie: 31. 10. 2020, 19:00 hod

Trvanie výstavy: 1. 11. – 30. 12. 2020 

Inštalácia Emílie Rigovej, vymyslená na telo a priestorové dispozície Galérie Schemnitz, je esenciou toho, čo umelkyňu v posledných rokoch najviac zamestnáva: jej vlastná (rómska) identita. 

Čo to znamená pre ňu samu; čo to znamená na Slovensku; čo to znamená na scéne umenia i na trhu s umením? Celý tento problémový komplex by sa dal trochu ironicky označiť aj spojením Identity Trouble – trampoty s identitou. Ale keďže Rigová je Rigová, je to sebakritická a navyše feministická umelkyňa, je pre ňu (a tým aj pre nás!) jej „kríza“ ideálnou príležitosťou k sebapoznaniu.   

Svoju inštaláciu s názvom Kale bala parno muj(Biela huba, čierne vlasy) umelkyňa delí do troch celkov, troch prostredí s vlastnou (mediálnou) logikou i osobitou atmosférou. Každý priestor je síce jedinečným prostredím, spolu však tvoria jeden dostredivý koncept. Ten v istom zmysle, hoci je celkom novým dielom, v sebe zároveň nesie aj črty retrospektívy – autorského obzretia sa späť. Na seba samu i vlastnú tvorbu posledných rokov. 

Absolventka Akadémie umení v Banskej Bystrici a jedna z posledných laureátok Ceny Oskára Čepana Emília Rigová (1980) je v pravom slova zmysle post-mediálnou umelkyňou. Pracuje v tom umeleckom médiu, ktoré jej v danej chvíli najviac vyhovuje. Tento dynamický pohyb naprieč médiami sprostredkuje aj výstava v Galérii Schemnitz. Ako svoje rómske alter egoBari Raklori sa Emília najčastejšie vyjadruje maľbou – digitálne mastrovaným autoportrétom. V seba-inscenujúcich fotografiách či videách sa voči svojejromacite kriticky vymedzuje. Nie je to však rómstvo, ktorým nás každodenne saturujú médiá – rómstvo ako sociálna (a najnovšie už aj epidemiologická) hrozba. Na rozdiel od nerómskych umelcov/umelkýň, v ktorých tvorbe sa rómska téma najčastejšie viaže na chudobu, sociálne problémy a vylúčené komunity, hoc aj s úmyslom pomôcť im, Rigová si z pomyselného rómskeho balíčka vyberá iné, skôr pozitívne obrazy a hodnoty: bohatosť duchovnej a materiálovej tradície, synkretizmus náboženských predstáv, „neznáme“ dejiny... 

Emília Rigová si je vedomá svojej exotickej pozície na domácej výtvarnej scéne. Profit, ktorý z nej má, ju zároveň teší i konštruktívne znepokojuje. Nenechá sa „zavrieť do vitrínky“. Vzdoruje škatuľkám, respektíve: sama si ich – ako svoja vlastná kurátorka – príležitostne otvára, a sa v nich – v rámci svojich situačných identít – neustále preskupuje.

                                                                                                                                                                                  Petra Hanáková