Hlavná strana

Argument o rastúcom 

Predstava, že hmota je hustá, non-subjektívna a afirmatívna sila, mlčky tancujúca na chemických interakciách, kryštalizujúca vášne, kvapkajúca telesné výtoky, plačúca etymologickú rezonanciu s materstvom (matéria), praskajúca mikro-násilnú novosť, narážajúca na kvantové udalosti a tvoriaca záhadné previazania.

Predstava, že hmota robí to, čo sa jej chce. 

Predstava, že minulosť a súčasnosť sú tehotné nielen s možnosťami, ktoré sa stanú skutočnými, ale aj s virtualitami, ktoré sa stanú aktuálnymi. Čas púšťa tvary do hmoty a my sa môžeme pripojiť k budúcnosti s otvoreným koncom.

Rozmýšľanie o materiáli v čase, radšej než v priestore. Zatiaľ čo sa forma stáva formáciou, objekty sa stávajú udalosťami. Hmota je štvordimenzionálna. Rast je vedomie hmoty v pohybe. 

Predstava nových štruktúr bez toho, aby sme ich podrobili hierarchickej kontrole a bez toho, aby sme im vnucovali hylémorfný model. Predstava argumentu proti hylémorfizmu a proti teleologickej fixácii na formu a funkciu, ktoré stále intoxikujú spôsoby myslenia a praktizovania umenia. Predstava, že hmota má vlastné imanentné, intenzívne zdroje na vytváranie formy zvnútra. Expresia namiesto impresie. 

Predstava zaobchádzania so všetkými materiálmi ako s aktívnymi materiálmi, nabitými morfogenetickými schopnosťami. Našim cieľom je vymámiť z nich formu, usmerniť prostredníctvom série procesov vznik tvaru, tvar, v ktorom samotné materiály majú čo povedať. Sme iba hráčmi vo veľkom divadle možností.

Predstava, že sadra, semená, kamene, vlasy, prach, vynárajú na svetlo život zodpovedajúci týmto materiálom, životný stav hmoty ako takej, vitalitu, ktorá nepochybne existuje všade, ale je bežne zatajená alebo zakrytá—veľké naratívy minulosti ju zahaľujú nerozoznateľnosťou. 

Predstava vstupu do reality súčasne zosilnenej a sploštenej, v ktorej nemá prioritu žiaden ontologický režim a hierarchia medzi ríšami (rastlinnou, minerálnou, digitálnou) sa nezohľadňuje.

Predstava situácie medzi zmenou a trvalosťou. Čelíme paradoxu vecí, ktoré si zachovávajú svoju identitu hoci sú v premene, rozporu pohybu v nehybnosti, nesúladu zhodujúcich sa objektov.

Predstava, že hmota je tok. Potom ju môžeme len nasledovať. | Anetta Mona Chișa

Anetta Mona Chișa (*1975, Nadlac) je umelkyňou rumunského pôvodu, pôsobiacou v Prahe. V rokoch 1994 – 2000 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2006 bola spolu s Luciou Tkáčovou laureátkou Ceny Oskára Čepana. Jej samostatné a kolaboratívne projekty boli vystavené v tranzit.sk v Bratislave (2006); Centre pre súčasné umenie Futura v Prahe (2006); Neuer Berliner Kunstverein v Berlíne (2008); Christine Koenig Gallery vo Viedni (2011); na 54. Bienále v Benátkach (2011) alebo vo Waterside Contemporary v Londýne (2013). Na skupinových výstavách sa predstavila v Národnom múzeu súčasného umenia v Bukurešti; na 10. Manifeste v Petrohrade; v Kunstraum Kreuzberg/Bethanien v Berlíne; na CONTEXT Art Miami; v tranzit.ro v Bukurešti; v Cultuurcentrum Strombeek v Grimbergen; vo Whitechapel Gallery v Londýne; na 3. Medzinárodnom bienále mladého umenia v Moskve; v Múzeu umenia v Łódźi; na 29. Bienále grafiky v Ľubľane; v Thyssen-Bornemisza Art Contemporary či MUMOK-u vo Viedni.