Hlavná strana

Po minuloročnom vstupe do ambiciózneho projektu Turčianskej galérie v Martine výstavou grafík, obrazov a objektov Mariána Čunderlíka pokračujeme prehliadkou objektov a obrazov Daniela Fischera. Nazvali sme Fischerov prítomný projekt ako pokus, ba aj doslovne ako výskum na hrane diskurzu o obraze a slove. Veď Daniel Fischer spolu s nezabudnuteľným Mariánom Mudrochom patria k tomu najpodstatnejšiemu, čo v ostatných dvoch-troch desaťročiach vzniklo a bolo vyslovené o vzťahu myslenia a zviditeľnenia. Pochopiteľne, že o vzťahu logiky myslenia a logiky imaginácie. Rovnako pochopiteľne, že o logike mnohorako zvrstvenej, vždy však zvrstvenej zmysluplne. Pravda, uvažovať o snivej logike vzťahu myslenia a zviditeľnenia by sme mali v našom prípade začať kdesi za dverami, kde Alica/Alenka Lewisa Carrolla posvätila povykrúcané efekty maľby reality zvanej trompe-l´oeil. Čiže kdesi tam, kde objekty Daniela Fischera hľadajú i objavujú realitu uprostred “miznúcej” reality”, ktorú nahradila realita spomienky. Spomienok, ktoré majú nepochybne ráz príkro kontrastných variácií a rovnako príznačne sa dovolávajú doslovnosti videného. Napokon, Daniel Fischer svoje objekty prehradzuje sklom príkrovu, presne a prísne tak ako si Francis Bacon vynucoval prezentáciu obrazov svojho absurdne plošného naturalizmu len a len za sklom. Skvelý nemecký spisovateľ Winifried Georg Sebald, ktorý žil a profesoroval v Anglicku, zvykol uvažovať o spomienke ako o citáte, ktorým vstupujeme do času kultúry. Čiže do prepletencov. Čohože iného ak nie do prepletencov významov zmysluplnosti výskumov vizuality.

Juraj Mojžiš