Hlavná strana

Krátky opis

Záhadný názov 18192020 pripravovanej výstavy Rastislava Sedlačíka nie je napokon také ťažké rozlúštiť: číselný rad v preklade zo sedlačíkovštiny do štandardizovanejšej reči predstavuje údaj o vročení výtvarných prác, teda údaj o ich vzniku v priebehu rokov 2018 až 2020, ktorých výber a výstavnú reinštaláciu pre Vás aktuálne v priestoroch v Mestskej galérie v Rimavskej Sobote pripravujeme.

Názov podujatia

Rastislav Sedlačík 18192020

Miesto konania / kraj

Rimavská Sobota / Rimavská Sobota

Termín konania

31.01.2020 - 13.03.2020

Popis projektu

Preferovaným médiom výtvarnej práce Rastilava Sedlačíka je, respektíve pôvodne bola maľba, no čoraz výraznejšími a dôležitejšími sa stávajú aj expanzie maľby do iných médií. Najsamprv to boli intencionálne, umelo vytvárané objekty a objektové suplementy závesného obrazu ako ironické, zveličujúce a groteskno-obludné nápodoby fragmentov mestskej krajiny a industriálnej architektúry. Neskôr sa v jeho repertoári objavili postprodukty, čiže asambláže a koláže druhotne, recyklačne spracovaných, nájdených vizuálnych a objektových materiálov, no najmä materiálov vzniknutých ako ateliérový odpad pri iných Rasťových výtvarných aktivitách, vytvárané z nadbytku tvorivej hravej energie a tak trochu aj prívetivého detsky nevinného chuligánstva, ktoré k Sedlačíkovej tvorbe patrí a ktoré jej pristane. Najnovšie k nim pridáva tri nové programové prvky úplne odlišných rádov. Prvým sú lapače ako diela takmer neriadenej náhody, ktorých zásadným spoluautorom je environment mesta. Druhým sú inžiniersky plánované, ale s náhodou kalkulujúce – architektonické re-konštrukcie a pre-konštrukcie galerijných priestorov a výstavných inštalácií, ktorých zásadným spoluautorom je grafický dizajnér a architekt Sedlačíkových výstav Marcel Benčík, s pracovným prispením v posledných rokoch už s dvojicou Sedlačík – Benčík stabilne spolupracujúceho kurátora Nora Lacka. Tretím je celkom nový cyklus veľkoformátových kresieb – zátiší s názvom Sídliskové bonsaje, ktorých zásadnými spoluautormi sú anonymný mestský kutilovia – skrášľovači, majstri drobnej mestskej architektúry, aranžéri postindustriálnych ikeban a virtuózi minimalistických urbanistických zásahov z prebytku tvorivej energie (ktorej Sedlačík veľmi dobre rozumie) a/alebo v nástojčivej potrebe spríjemniť sebe a spoluobyvateľom pohyb mestskou krajinou vytvárajúci kompozície okrasnej kveteny a rozličných odpadových – druhotne použitých objektov, napríklad ojazdených pneumatík.     

Východisko a popri všetkých premenách aj stabilný prvok výtvarnej práce Rastislava Sedlačíka spočíva v programovom komentovaní možnosti našej vizuálnej skúsenosti s krajinou a možnosti výtvarnej manipulácie s možným obrazom našej vizuálnej skúsenosti krajiny. Dôraz Sedlačíkovej práce sa v posledných rokoch výrazne presúva od plenérového alebo pamäťového či konštrukčne imaginovaného záznamu krajiny k zložitému polyfonickému dialógu rozličných procesov vytvárajúcich možný obraz našej vizuálnej skúsenosti krajiny – teda od záznamu obrazu krajiny k záznamu procesu a manipulácii s procesom, ktorým obraz krajiny vzniká. Do tohto dialógu vstupujú také veličiny ako výtvarne umelecká tradícia krajinomaľby, populárne zdieľané predstavy o obraze krajiny, spontaneitou riadená vynaliezavosť neškolených domácich šikovníkov, žravá developerská amúzickosť, ale aj nezanedbateľná každodenná oscilácia náhodných a zákonitých prírodných či sociálnych procesov emitujúca rast a degradáciu, vznikanie a zanikanie. Kľúčová je tu  perspektíva mestského chodca, ktorý je priťahovaný perifériou a ktorý objavuje perifériu aj tam, kde sme ju skôr náchylní prehliadať. 

 Krajinné konštrukty Sedlačíkových obrazov a objektových konštelácií sú umiestnené na periférii, na mieste priľnutia a vzájomného zakliesnenia okrajov civilizačne-urbanného a prírodného. Sú síce videné z pozície človeka, ale vzbudzujú pocit niečoho, čo človeku ušlo, čo pre neho nie je, alebo to už nepotrebuje. V Sedlačíkovej maľbe a vo väčšej časti postproduktových realizácií je obraz krajiny obrazom dobromyseľnej vizuálnej fascinácie stavajúcej do vzájomného susedstva prefabrikátové produkty inžinierskeho plánovania, brikoláže drobných domácich majstrov a živelnú spontaneitu organického chaosu novej divočiny vznikajúcej v medzerách a na okrajoch mestskej zástavby. Pohľady maľbou a väčšou časťou postproduktových realizácií sú organizované z perspektívy ľudskej, senzomotorickej telesnej schémy, ktorá je prítomná v meste, ale len akosi prechodne, tranzitne. Namiesto našej prítomnosti v krajine je to krajina prítomná v našom zornom poli. Logika výstavby kompozície je vcelku jednoduchá: mestský civilizačný prvok, fragment architektúry, koliduje s prírodným krajinným prostredím. Abstrahované geometrické línie a pravidelné rytmizované plochy sú konfrontované s abstrahovanou spontánnou amorfnou živelnosťou organického. Plán, pravidlo alebo príkaz sa stretáva s náhodou. Kontajner rozčesol líniu horizontu, dvere hangára rámujú výhľad na prímestskú divočiacu step, to je sedlačíkovský obraz krajiny.

Späť