Hlavná strana

Najčastejšie uvažujeme o vzbure v politickom kontexte hromadnej občianskej neposlušnosti, povstania, odboja, rebélie a anarchie, a akosi samozrejme ju zaraďujeme na čiernu listinu hriechov, podkopávajúcich akúkoľvek autoritu, spoločnosť, zákon a poriadok. Zabúdame pritom na skutočnosť, že vzbura je hnacím motorom ľudských dejín ako takých: našej racionality, morálky, kultúry a umenia, politiky, dokonca ekonomiky. Vzbura znamená odmietnutie naďalej poslúchať chladnú, anonymnú, neosobnú, vyčerpávajúcu realitu čísel a kontrolovaného poriadku. Spočíva v opätovnom prebudení prvotných inštinktov voči organizovanej a stádovitej morálke, priemyslu, pravidlám, ohlupujúcej administratíve.

            To vzbura nás vyvlieka zo starej kože sociálnych závislostí a neodôvodnených postojov. Často je výsledkom dlhého hľadania a trpezlivého čakania na tú pravú príležitosť: odhodiť zábrany, prestať sa správať ako automat, konečne overiť platnosť vlastných presvedčení, zjednotiť sa s tými, ktorí uvažujú podobne, povstať z otroctva, zmobilizovať sily, zničiť protivníka. Vzbura je vždy rebélia, z lat. re-bellum, čo znamená, že vojna sa začína vždy odznova (mier bol len prechodovou fázou) a ten, kto bol dosiaľ ponižovaný, prenasledovaný, utláčaný, rezignuje z pokoja doterajšej rezignácie (keď stratený v minulosti pamätal len na to, koľko revolúcii bolo uhasených už v zárodku, koľko padlo povstaní, koľko bitiek bolo prehratých, koľko a akých strašných bolo obetí; keď sa obával ceny za snahu o zmenu, nešťastia a bolestného vytriezvenia). No teraz povstáva, aby otvorene zmeral sily s dávnym protivníkom. Tým, že človek vzdoruje, hrá o svoju budúcnosť.