Hlavná strana

Tvár, to je... hĺbková či ohnisková vzdialenosť, načrtnutá simultánnym dýchaním dvoch živých bytostí, živých sŕdc a živých myslí (každá živá bytosť má svoju tvár, kým vec má len tvar). Je to zakrivenie intersubjektívneho priestoru, vychyľujúce náš vzájomný a nespochybniteľný fyzický odstup smerom nahor, k tušenej božej jednote a prítomnosti, voči ktorým sú objektívne poznatky vied celkom hluché.

Je nedotknuteľná... ako tvár milovanej osoby, po ktorej pátravo a jemne prechádzaš hmatovým zrakom, aby si sa spojil s tým, čo pretrváva mimo oblasť zmyslovosti, slasti a každého pôžitku, smerom k tomu, čo si nemožno podrobiť ani vášňou ani násilím. Ty to len tušíš. Tie nehmatateľné obrysy ľudskej duše odporujúcej svojmu zvecneniu, jej metafyzickú krehkosť na samej hranici bytia a nebytia, kde je usadené nielen to, čo už vyhaslo a viac nie je, ale i to, čo ešte nie je.

             Je láskavá... ako tvár podnecujúca to, čo z nej neustále vyžaruje, k tomu, aby bolo, hoci celkom nemôže. Tvár je tento interval vzájomného zrkadlenia jedného v druhom a zároveň zastavenia uprostred výrazu, trpiaceho tým, čo všetko ešte nestihla povedať. Lačnejúca po tomto výraze, spola do seba uzavretá a spiaca, a spola otvorená a spokojná, živená dôverou v to, čo určite musí prísť. Nekoná, nezmocňuje sa dostupných možností, potichu drieme v podzemnej dimenzii nehy. Stratená vo svojej mäkkej povoľnosti.