Hlavná strana

Výstavný projekt Príbehy (o) smrti je mojím subjektívnym (kurátorským) rozprávaním o rôznych vizuálných podobách smrti, jej pripomienok i následkov. Výstava je koncipovaná do pomyselných troch línií: na projekte praticipujú umelci, ktorých umelecký program bol z rôznych smrteľných príčin ukončený predčasne (Eugen Nevan, Cyprián Majerník, Zolo Palugyay, Bety Majerníková, Michal Moravčík, Jozef Mihál, Boris Perfecký, Ivan Kasaj); ďalej sa prezentújú autori, ktorých smrť blízkej osoby poznačila, ovplyvnila aj časť ich umeleckej práce (Mira Gaberová, Peter Barényi, Jana Kapelová, Katarína Janečková-Walshe); a na koniec sú na výstave zastupení aj umelci, ktorých smrť aj jej rôzne podoby fascinujú a ovplyvňuje ich výtvarný prejav (Vincent Hložník, Rudolf Sikora, András Cséfalvay, Martin Gerboc, Filip Jurković, Róbert Bielik, Adam Novota, Boris Sirka, Maroš Rovňák, Jozef Vrtiak, Vladislav Zabel).

Katalóg k výstave okrem môjho textu bude obsahovať aj texty od Patrície Dobríkovej, Moniky Hudecovej, Sabíny Gálikovej-Tolnaiovej,  https://kurthy.blog.sme.sk/"> style="color: rgb(99, 99, 99);">Ľuboša Kűrthyho . Všetci oslovení zo svojho pohľadu (odborného alebo subjektívneho) hovoria príbeh o smrti.

Patrícia Dobríková ako špecialistka v oblasti paliatívnej starostlivosti na Slovensku vytvorila príspevok s témou Rešpektovania dôstojnosti a starostlivosti o zomierajúcich na Slovensku, keďže nie vôbec zanedbateľný fakt je, že väčšina umierajúcich nezomrie doma, ale v rôznych zariadeniach (ústavoch, hospicoch, nemocniciach), prišlo mi mojou povinnosťou zaradiť do katalógu aj tento text o „inštitucionalizovanej smrti“. Ďalej čitateľ katalógu nájde text: Psychologické poznámky, úvahy, a príbehy o smrti od psychologičky Moniky Hudecovej, ktorá svojím jazykom priblíži momenty smrti. Ďalej https://kurthy.blog.sme.sk/"> style="color: rgb(99, 99, 99);">Ľuboš Kűrthy poskytol záznam o tom, aké to je, keď zo života náhle odišla jeho manželka, žurnalista Michal Havran v úvahe o nás cez príbeh seriálu Walking Dead komentuje náš postoj súčasný & spoločenský postoj k smrti, filozofka Sabína Gáliková-Tolnaiová v príspevku Psychagógia, ars vivendi a aspekt smrti načrtáva problematiku smrti, ako sa k nej stavia filozofia.

 Všetci oslovení majú spoločnú osobnú či profesnú skúsenosť so smrťou. Príprava tejto výstavy (je) bola spájaná so silnými emóciami, ktoré ma zasahovali pri vzhliadnutí a výbere autorov a ich diel – následne prichádzalo aj uvoľnenie (oslobodenie sa) z napätia zo zážitkov tým, že som nechala na seba diela umelcov jednoducho iba pôsobiť. 

V rámci Reprezentačných sál Nitrianskej galérie má návštevník možnosť konfrontovať svoju osobu s dielami o smrti a zároveň môže sebareflexívne pristúpiť k sebe, prípadne k svojmu (svojim) osobným zážitkom so smrťou, lebo súčasťou života je aj smrť a možno to bude vyznievať pateticky, ale bez smrti nemôžeme pochopiť ani život. Príbehy (o ) smrti sú pre mňa najosobnejším kurátorským obnažením sa pred verejnosťou doteraz a dúfam, že ako som mala osobné príčiny vytvoriť výstavu s touto témou verím, že príde raz čas, aby som pripravila aj projekt, ktorý možno bude príbeh o (p)o živote.

 Pri smrti svojich blízkych si môžeme uvedomiť svoju psychickú i fyzickú zraniteľnosť. V živých spomienkach na tvár, oči, vôňu, hlas tých, ktorí zomreli – je to mrazivý moment, ktorý nám však môže pomôcť vážiť si seba, svoj život, uvedomiť si priority. V smrti sa na moment spája –minulosť s prítomnosťou i budúcnosťou. Smrť a stretnutie s ňou môže premeniť vzťah k sebe, k druhým, k svetu. Chvíľa neskutočnej rany otrasu môže priniesť vďačnosť, vnútornú silu, pokoj, múdrosť (poznanie), láskyplnosť (ale aj sebaľútostné zatrpknutie u krehkejších jedincov) – otvorí sa nám nový svet. Smrť ničí strach, môže dodať odvahu. Stretnutie so smrťou nás zbavuje naivného idealizmu, že keď sú „veci na poriadku“, je všetko správne a prežívame ten najhlbší zmysel bytia. Bohužiaľ, vtedy stagnujeme. Osobnostne rastieme cez chaos, bolesť zo života a niekedy sme donútení dotknúť sa vlastného dna. V žiali môžeme nájsť zmierenie i lásku. Prepadáme sa do temnoty, ktorá nás ťahá niekam... tam... kde nestačí dych. Neschopnosť vlastného nádychu paralyzovaná vlastným uvedomením si, že dýchame. Práve tá krehkosť a sila života likviduje a zároveň stavia náš svet/život. Pochopeniu života sa učíme z vnútornej samoty, keď dáme čas svojmu utrpeniu, môžeme dôjsť k poznaniu, že je v nás prekvapenie/chuť – tvoriť, žiť niečo nové. V priznaní bolesti, utrpenia, smútku sa posúvame – uvedomujeme si, čo sme v odchode blízkych nenávratne stratili. V srdciach nám navždy ostane tichá túžba nehy po nich, ktorú sme azda schopní projektovať do živých...