Hlavná strana

Téma performance skúma možnosti narácie abstraktných obrazov, tie však nespadajú do kategórie maľby, ale významovo ju presahujú Zámerom je výskum možností zápisu hlboko ľudských príbehov, či už sú osobné, kmeňové, historické, náboženské, kozmické alebo mýtické. Použitá je metóda založená na „Hre s motúzmi“ (String Figures). Táto hra nie je určená len na zábavu, ale historicky patrí medzi najstaršie na svete a je známa takmer všetkým pôvodným obyvateľom Ázie, Austrálie, Afriky, Arktídy, Ameriky a Tichomorských ostrovov. V skutočnosti sú niektoré vzory veľmi starobylé a možno ich datovať do doby kamennej. Ich funkcia sa líši od miesta k miestu. V niektorých lokalitách, bola Hra s motúzmi používaná domorodými rozprávačmi na ilustrovanie kmeňových príbehov. Inde zasa hra slúžila ako magická pomôcka pri zabezpečovaní bohatej úrody alebo úspešného lovu, či dokonca ako nástroj veštenia budúcnosti.

Vypletaním nových vzorov či vzorcov, metaforicky vypletám „realitu“, kde sa reprezentujú aspekty skutočnosti, ktoré nie sú zreteľne artikulované, viditeľné či vnímateľné, uchopiteľné, no napriek tomu stále prítomné. Tým, že je mojou ambíciou tento prístup rozvinúť ako nástroj uchopovania reality, pracujem v procese tvorby s performatívnym aspektom somatického zanárania a to z dôvodu neustálej aktualizácie nadobudnutých náhodných stretnutí.

Myšlienkový rámec, ako aj užití materiál, spadá do kategórie umeleckej práce s niťami, tkaním a pletením, teda s textilom. Výber nie je náhodný, pretože textílie existujú na križovatke nového a starého sveta, nesúc v sebe starovekú históriu a neskutočný radikálny potenciál. Podstatnou vlastnosťou tkanín je, že v sebe nesú revolučný odtlačok feminismu, občiansko-právnych aktivistov a protivojnového hnutia, čo je značka búrlivej, experimentálnej poddajnosti, ktorá definuje a de-centralizuje odkaz textilu vo výtvarnom prostredí. Vzhľadom na ich dlhodobo zakorenené spojenie s remeslom, boli tiež príliš často vylúčené z kritickej diskusie a záujmu. Ďalším dôležitou kvalitou materiálu je jeho telesná blízkosť k človeku, s ktorým je v neustálom kontakte. Ide o pomyselné rozšírenie tela v kontakte s exterioritou sveta.

Umelkyňa a spisovateľka Irene Waller nazvala umenie textilu „sympatetickým“ koncom 70. rokov a poukázala na to, že „extrémne abstraktné myšlienky nájdu hladký komunikačný kanál“ prostredníctvom materiálov „prirodzených pre človeka“. Umelecká tvárnosť priadze, nite či tkaniny je neoddeliteľná od ich pozície v rámci sféry práce, konkrétne od práce očakávanej od ženských, nebielych a nezápadných tiel, takže prenos sympatií nevychádza zo seba-uvedomelého inštitucionálneho glamouru, ale uznania hlboko ľudského ducha. Tento kontext vykresľuje umenie späté s pletením, háčkovaním, šitím ako nástroj na šírenie väčších myšlienok, emócií a sociálnych správ.

Tému rozpracovávam rozvíjam kontinuálne od roku 2017. Minulý rok bol prezentovaný verejne pri rôznych príležitostiach ako napr. v divadelnom priestore Pôtoň v Bátovciach, Sympózium HALA v Trenčíne a v galériii A7 rooms v Banskej Bystrici.