Hlavná strana

Krátky opis

Ťažiskom projektu Dedičstvo je osobná i umelecká komunikácia so svojím otcom, no i matkou umelkyňou – maliarkou Máriou Filovou. Výtvarníčka pracuje artefaktmi so zdedenej kolekcie diel rodičov, ktoré inštaluje v konfrontácii s jej dielami. Artefakty zo zdedenej zbierky v kontexte s autorskými zásahmi V. Rónaiovej, majú zmenený alebo dopovedaný obsah, no mení sa aj ich vizuálny význam. Ide tak o pokračovanie dialógov, ktoré s rodičmi autorka viedla počas ich života.

Názov podujatia

Veronika Rónaiová - Dedičstvo

Miesto konania / kraj

Žilina / Žilina

Termín konania

27.09.2018 - 18.11.2018

Popis projektu

Veronika Rónaiová sa v poli intermedializovanej maľby a intermedializovaného obrazu suverénne pohybuje už takmer dve desaťročia. To, čo sa pre jej tvorbu na začiatku milénia stalo príznačným a pretrváva dodnes, je predovšetkým situovanie obrazu do „rozšíreného“ poľa, no nielen v zmysle narúšania jeho prirodzených hraníc – vytváraním inštalácií pozostávajúcich z malieb, PC printov, kresieb na papieri, fóliách alebo uhľom priamo na stenu, ktoré realizuje in-situ, ale aj stratégiou tzv. „mapovania priestoru“ (termín autorky), kde prostredníctvom kresieb komentuje spravidla nevýstavné priestory. Druhým koncepčným ťažiskom jej tvorby je citácia, ktorej práve rozšírené pole obrazu pridáva nové súvislosti a možnosti. Vtedy sa v citáciách začala sústreďovať na vlastnú tvorbu, jej projekty – mixmediálne obrazové inštalácie, autorkou definované jedno globálne dielo, sú opätovnými reflexiami, v ktorých sa odkrývajú a prelínajú, a tým znova sprítomňujú, vrstvy jej uvažovania, zviazané s konkrétnym časovým momentom.

Tento aspekt, ktorý prirodzene navádza k úvahám o vzťahu k vlastnej kreativite, sa v priebehu posledných rokov u Veroniky Rónaiovej (obdobne ako v prípade formálnej stránky tvorby: prechod od závesného obrazu k obrazovej inštalácii) otvára, výtvarníčka komentuje svoju autorskú pozíciu v štruktúrach, kde je súčasťou privátnej rodinnej sféry, a v širšom ponímaní - výtvarnej a umeleckej komunity (jej projekty Sociálna sonda I – III). Vzťah – výtvarný i osobný s najbližšími i kolegami, chápe ako komunikáciu s nimi, no i prieskum, vzorku spodobujúcu a definujúcu jej status výtvarníčky.

Medzníkom, kde táto línia autorkinho uvažovania získala konkrétny tvar a bola nasmerovaná do jej privátna, je prítomná séria premalieb obrazov jej otca, maliara Juliána Fila (vystavená v roku 2012 v Roman Fečík Gallery), momentálne doplnená ďalšími dielami. V súvislosti s aktuálnym projektom sa dá pokladať za jeho ideové východisko. Cyklus pôvodne piatich premalieb obrazov otca, ktoré po jeho smrti zdedila, sú metaforicky povedané, dialógom medzi nimi, no i zásahom do spomienok na otca, ktoré jednotlivé obrazy fyzicky zastupujú. Na pozadí tejto „herézy“ (termín výtvarného kritika R. Gregora, ktorý ho v súvislosti s týmito Rónaiovej zásahmi uplatnil), tohto znesvätenia autonómneho umeleckého vyjadrenia - ako môžu na prvý pohľad pre nezainteresovaného pôsobiť, môžeme však okrem (v tomto prípade naozaj radikálneho) gesta apropriácie (privlastnenia si iného umeleckého diela), rozvinúť úvahu o znejasnení kontúr autorstva (k signatúre  J. Fila pridala umelkyňa svoju), no aj o pevnej viere autorky v jeho opodstatnenosť. Bolo pre ňu najmä pokračovaním konfrontácie ich umeleckých názorov, spodobením ich vzťahu: otec – dcéra a umelec – umelkyňa, ktorý ona aj (zrejme viac podprahovo) z rodovej perspektívy takto vyjadruje.

Aktuálna výstava je poňatá ako viacero celkov referujúcich o vzťahu Veroniky Rónaiovej k dielam a ďalším reáliám, ktoré sú zdedené po rodičoch - umelcoch otcovi Juliánovi Filovi a matke Márii Filovej, ale aj o tom, ako umelkyňa vníma dedičstvo - diela rodičov sú jednak výtvarné práce, no i spomienky na nich zároveň. Výstava je tak vyjadrením možností ako narábať so spomienkami, tiež ako ich opätovne sprítomňovať, no predovšetkým - v terajších časových súradniciach meniť ich povahu, či pridávať im iné súvislosti. Rozsiahla obrazová inštalácia vo vstupnej miestnosti a kolekcia diel napravo od neho nie je súvislým lineárnym rozprávaním (rozpamätávaním sa skrz zdedené), naopak, je sústavou fragmentov, kde sa stretáva minulosť s prítomnosťou a do veľkej miery dochádza k „preformátovávaniu“ spomínaného. Deje sa to prostredníctvom textov písaných na stenu či komentárov (konkrétnych výrokov jej rodičov), umiestnených pri ich dielach, alebo zásahom do diel otca – v tomto prípade vložením obrazu iného umelca alebo dokonca jeho manželky M. Filovej - ako manifestácie aktu ich vzájomnej umeleckej názorovej konfrontácie, ktorá určite v minulosti prebiehala, no v takejto forme, akou ju Veronika Rónaiová teraz zhmotňuje, by bola pre nich nemysliteľná. Podobným konfrontačným princípom je vyskladaná i časť inštalácie so zrkadlom. Tieto formy autorských „korekcií“ Veroniky Rónaiovej - viditeľné nielen v priamych zásahoch do obrazov otca, v kresbách a textoch na stene môžeme vnímať aj ako sústavu jednotlivín, no podobne, tu opäť (ako v prípade viacerých predošlých autorkiných projektov) je zmýšľaná a prezentovaná ako komplex – celostná obrazová inštalácia, ktorá spodobuje pokračovanie dialógov – osobných, i na tému umenia a ich tvorby medzi rodičmi a výtvarníčkou.

 

Späť