Hlavná strana

Krátky opis

„Airport“ je fotografický projekt, v ktorom sa autorka venuje priestoru letiska nachádzajúceho sa v obci Malé Bielice. Zámerom je dokumentárno - výtvarné zachytenie atmosféry miesta; pohľad na priestor – ako divadelnú scénu s množstvom príbehov. Prezentovaný výber veľkorozmerných analógových fotografií je svedectvom o interakciách medzi ľuďmi, ako aj samotným miestom. Vzniká žánrovo pestrá mozaika, ktorá má diváka uviesť do mikrosveta malého vidieckeho letiska.

Názov podujatia

výstava fotografií

Miesto konania / kraj

Partizánske / Partizánske

Termín konania

30.06.2018 - 30.08.2018

Popis projektu

Jana Ilková – Airport

 

Pohyb človeka má z povahy jeho biologického predurčenia dvojrozmernú podobu – je odsúdený kopírovať svojím pohybom topografiu terénu. S týmto predurčením sa odjakživa spája túžba prekonať toto obmedzenie a zažiť slobodný pohyb vo všetkých rozmeroch. Možnosti sú dve: ponoriť sa do vody, alebo vzlietnuť. Je zaujímavé, že realizácia týchto snov trvala tak dlho a naplnila sa v historicky rovnakom čase.

Miesto, kde sa tento sen o voľnom, neobmedzenom pohybe v priestore, hoci len na krátku chvíľu realizuje, nadobúda zvláštnu, osobitnú kvalitu. Práve táto kvalita a s ňou spojená neopakovateľná atmosféra boli tým, čo fotografku Janu Ilkovú zaujali už pri prvej návšteve letiska v Malých Bieliciach. To, že nie všetky miesta na svete majú rovnakú kvalitu, vedeli ľudia už v staroveku. Preto si vymysleli pojem genius loci a ním označovali miesta, ktoré okrem svojich geografických kvalít zahŕňali i ďalšie významy - historické, spirituálne či iné aktivity, ktoré sa viazali na konkrétne miesto. Životný priestor človeka tak nie je homogénny, ale je štrukturovaný hierarchiami miest, ktoré sú nejakým spôsobom významné tak na úrovni indivídua, ako aj spoločenstva. Lokalita letiska v Malých Bieliciach je práve jedným z takýchto miest, ktoré v sebe dokázali obsiahnuť nové významy – široká pláň, otvorený horizont sa v roku 1940 stali miestom, ktoré miestni ľudia začali využívať na realizáciu svojho sna o pohybe v troch rozmeroch, o slobode lietania. V súčasnosti je už lietanie bežným spôsobom prepravy, v drvivej väčšine prípadov sú však jeho užívatelia pasívnymi účastníkmi. V Malých Bieliciach, sa lietanie realizuje vo svojej čistej, aktívnej podobe – pre samotný neopakovateľný pocit spojený s prekonaním gravitácie a slobodný pohyb v priestore. Miesto letiska postupne nabaľuje ďalšie športové, kultúrne a rekreačné aktivity, až sa napokon vo svojej súčasnej podobe stáva vyhľadávaným miestom s bohatou štuktúrou ľudských interakcií.

Prezentovaný výber veľkorozmerných analógových fotografií Jany Ilkovej z cyklu „Airport“ je svedectvom o týchto interakciách medzi ľuďmi navzájom, ako aj samotným miestom a jeho užívateľmi. V tvorbe fotografky v minulosti dominovala téma indivídua, medziľudských vzťahov a intimity, žánrovo prezentovaných najmä cez portrét a akt. V snahe o zachytenie subtílnejších polôh cez zachytenie stôp, ktoré indivíduum zanecháva svojou existenciou vo fyzickom svete, postupne vedie k rozšíreniu okruhu tém, ktoré rieši, ako aj použitých vyjadrovacích prostriedkov. Na pôdoryse klasickej čiernobielej analógovej fotografie tak vzniká žánrovo pestrá mozaika, ktorá nás má uviesť do mikrosveta malého vidieckeho letiska v celej jeho bohatosti. Striedanie portrétu s výsekom krajiny, či detailom interiéru vytvára dynamickú vizuálnu štruktúru, svojimi kvalitami pripomínajúcimi film. Jednotlivé obrazy sa nesnažia o klinickú objektívnosť akú poznáme z tvorby autorov tvoriacich v duchu „new topographics“, ale nechávajú priestor pre osobnú angažovanosť autorky na dianí na letisku. Samotné fotenie sa stalo akýmsi druhom happeningu, počas ktorého sa vytvárali nové vzťahy medzi fotografkou a fotografovanými a tento proces, spolu so samotnou výstavou pridal ďalšiu vrstvu do už tak bohatej sféry aktivít na letisku. Výsledkom je fotografický cyklus, ktorý popri nespornej výtvarno - dokumentárnej hodnote prináša i univerzálnejšie posolstvo o tom, ako sa vhodné miesto môže stať bodom, v ktorom sa realizujú ľudské túžby.

 

Zoltán Holocsy

Späť