Hlavná strana
Fond na podporu umenia nenesie žiadnu zodpovednosť za úplnosť, správnosť a pravdivosť, ako ani za legalitu údajov uvedených v tejto časti webového portálu FPU. Všetky zverejnené informácie, v textovej, hypertextovej alebo obrazovej forme sú výlučnou zodpovednosťou prijímateľa finančných prostriedkov poskytnutých Fondom na podporu umenia, ktorý preberá zodpovednosť za zverejnené informácie súhlasom s podmienkami FPU a samotným zverejnením informácií na webovom portáli FPU.
V prípade zistenia, že boli prijímateľom finančnej podpory poskytnutej Fondom na podporu umenia zverejnené nevhodné alebo hanlivé informácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami FPU, morálkou a etiketou, Fond na podporu umenia má právo takéto informácie okamžite odstrániť z tejto časti webového sídla. Nevhodný obsah zverejnených príspevkom môžete nahlásiť na e-mailovej adrese propagacia@fpu.sk.
... len tak mimochodom, aj ilustrátor/ka
Je také ľahké ju zaškatuľkovať. Feministka! Aktivistka! A ešte aj
LGBTI+ friendly! (Proti)národná! (Proti)slovenská! Veď hej, je jej
plno. Produktívna! Reaktívna! V knihách, v časopisoch, v novinových
špeciáloch.
A ešte aj komentuje to, čo robí.
Chápete...
Všetko ju dráždi. Vety z novín, neschválené zákony, schválené zákony,
to ako sa tu komu žije, tie každodenné boje: ako existovať bez strachu,
bez nenávisti, dokonca (napíšem to slovo) „slobodne“. Štartuje sa cez
rôzne informácie a jej ilustrácie – tie veľké, aj tie „bodky“ – potom
spája... hm. Efekt víru.
Rozumieme si, však?
Vír je prudký, rotujúci prenos látky (alebo témy, ak chcete), ktorá
krúži okolo pevnej osi. To je to, čo Ivana Šáteková robí: vrství veľké
množstvá myšlienok, podnetov, potom ich preberá a čistí, až kým z nich
nedostane esenciu vo veľmi subtílnom geste. Úplne jedno, či to robí
čiernym perom, plochým štetcom, či vyšíva, zlepuje alebo dáva na tablet,
stále to funguje rovnako.
Že to funguje je vlastne dosť zvláštne – tie ilustrácie sú totiž „bez perspektívy“.
Nie „akoby“ ale naozaj.
Postavy jej hrdinov a hrdiniek často uviaznu v lineárnom rade, „v území
nikoho“, bez pevného bodu – ťažiskom sú oni∗y samy. Ale nepôsobia
toporne.
Stačí si tie knižky a časopisy otvoriť.
V sérii mikroglôs o LGBTI+ ľuďoch, ktorá vyšla v Denníku N, pridáva
svojim čierno-bielym postavám niečo malé, dúhové. Dokážu tým vyvolať v
čitateľstve celý register emócii, od nehy (keď dve ženy sedia vedľa seba
a jedna z nich na dúhovom kufri), cez smiešne ponášky bežného života
v queer rodičovstve, až po smútok, keď sa pozeráme na ilustráciu vraždy
na Zámockej ulici – na dievča v kroji, ktoré plače do dúhovej vlajky.
Ilustruje aj inak.
Takú Boženu Slančíkovú Timravu, vo výbere jej próz Meno mám zo studničky,
posadí priamo na titulke. Žiadne hľadanie hlavnej linky ani spojnice
príbehov, žiadne vyťahovanie myšlienky z textu, len autorka. „Táto kniha
ti patrí, je tvoja,“ odkazuje jej. Aj ju necháva „svoju“, autentickú,
neskrášlenú. V posede, v takom, aký majú ľudia, čo sa veľa nehýbu, je
trochu zošuchnutá, ani si neuvedomí, že pritom pučí brucho, nevypína sa,
nezdvíha bradu, aby „vyzerala lepšie“. Len tak v tej ilustrácii „je“.
Vôbec: ona tie svoje ženské postavy nešetrí. Necháva čitateľstvo nazerať
do ich súkromia, žiadny priestor pre ňu nie je dosť intímny.
Ako vo vtipnej (ale fakt, že vtipnej) každodennosti hrdinky v Básničkách pre domáce paničky
od Mirky Ábelovej, kde si tou, pre seba charakteristickou čiernou
linkou, strieľa z toho balansu na špičkách, z tej snahy vždy byť
„tip-top“ – aj keď žehlí, aj keď vŕta, aj keď vlečie tašku s nákupom a z
tej premeny, z toho uvoľnenia, keď si konečne vyzuje podpätky, keď sa
vyzlečie, keď sa zatvorí vo svojej izbe.
Zdá sa, akoby ten tichý konflikt „žena vs. ostatní“ dokáže vtlačiť takmer všade.
Napríklad aj keď vedie vzpurný dialóg s Milanom Rúfusom vo výbere z jeho diela Studnička,
kde kolonizuje tie nekonfliktné, láskavé až ornamentálne verše
expresívnym rytmickým rozmachom plochého štetca (vidíte to, tie ťahy sú
ako údolia). Pridáva im energiu, metafory sa stávajú bežnými (v tom
dobrom slova zmysle), stráca sa ich „pseudosviatočnosť“, povinná pri
povinnom čítaní klasika. Netreba knihu po pár stranách odložiť, normálne
im nabíja.
Na výstave Mňa už to nebaví na 40m2 galérie uvidíte množstvo diel – knižné výbery, meme z časopiseckých špeciálov, aj tie zatiaľ nevydané, v náčrtoch, aj porcelánové reflexie z najnovšej tvorby. Plnú galériu Ivany Šátekovej.
Tak príďte a pozerajte sa s nami!
Tie originály ilustrácii a aj tie objekty z voľnej tvorby stojí za to vidieť.
***
Výstavu z verejných zdrojov podporil http://fpu.sk">Fond na podporu umenia
TOTO! – kultúrne ihrisko
Celkový rozpočet:
19 913,00 €
Výška podpory:
17 910,00 €