Hlavná strana

Martin Piaček

Sad. Stručný archív daru

Samostatná výstava a site specific inštalácia

Kurátorka: Lýdia Pribišová

Vernisáž: 24.2.2024, 18.00 - 21.00

Výstava trvá do 24.4.2024

Otváracie hodiny: streda, štvrtok, piatok 15.00 – 19.00

 AlbumArte, Via Flaminia, 122 Rím

Martin Piaček je známy predovšetkým ako sochár pracujúci s témami dejín, hrdinov, premenlivých národných identít, s protikladmi historických naratívov. Prostredníctvom týchto veľkých tém konfrontuje kolektívnu pamäť so svojou osobnou. Na výstave v AlbumArte  sa však zameral na inú výraznú líniu vo svojej tvorbe, spätú s jeho dlhodobým záujmom o záhradníctvo a krajinotvorbu.

V roku 2017 založil Martin Piaček v obci Rajka sad, ktorý vníma ako „odlišný“ priestor, ako produktívnu metaforu pre interakcie človeka s časom, a ako aj nástroj pre kreatívne stretnutia medzi ľuďmi, prírodou a umením. Sad chápe ako existenciálnu, estetickú a politickú aktivitu (vytvárania) rozdielu. Sad ho zaujíma ako „heterotopia“ schopná spojiť množstvo protichodných snáh. Je to miesto, ktoré kombinuje výrobu s voľným časom, úžitok s krásou, prácu s rozjímaním, krajinotvorbu s donorstvom, fyzické úsilie s estetickým potešením, parazity s úrodou, medziľudské prepojenia; ako aj prepojenia ľudí s inými, mimo-ľudskými formami života. Sad vytvára sieť dynamických životných situácií, ktoré sa odohrávajú v reálnom čase. Je to priestor dočasností a dlhodobostí, priepustnosti a toku, plánovaného a neurčitého. Čas rastlín je však iný ako ľudský čas. Stromy rastú pomaly, dlhoveký orech začína rodiť po 10 – 15 rokoch. Od toho sa odvíja aj umelcova melanchólia, pocit nemožnosti dosiahnutia vytúženého cieľa: sad bude plne funkčný až v jeho starobe. Na základe týchto rozporov je sad plný mikrokozmického potenciálu a postupne sa stáva analytickým miestom, ktoré predstavuje nielen iné vnímanie vegetačného či vlastného času, ale je aj barometer meniaceho sa sociálneho a kultúrneho prostredia krajiny. Tým ponúka úrodné pole na predstavovanie si alternatívnych skutočností.

Sad v Rajke je modelovou štúdiou, ktorú umelec preniesol do priestoru galérie. Dlho uvažoval nad jeho štruktúrou, vznikli k nemu rôzne kresby, ktoré pracujú s jeho pôdorysom a morfológiou. Časť sadu je figová, podľa umelcových slov symbolicky zmyslová, vyžadujúca rýchle spracovanie a konzumáciu. Figy sú dionýzovské ovocie - majú vysoký obsah vody a sú bohaté na cukor, ktorý sa v našom tela mení na intenzívnu rýchlu energiu apelujúcu na emócie a inštinkty. Figy sú teplomilné stromy a ich výsadba je reakciou na globálne otepľovanie, na to, že sa juh posúva na sever. Druhá časť sadu je orechová, vytvára trvalejší, stabilnejší apolónsky protipól. Orech je ušľachtilý strom a pre dobrú produkciu a úrodu vlašských orechov je nevyhnutná dlhá chladná zima. Plody orecha predstavujú zásoby, sú vysoko výživné a dobre sa uskladňujú. Konzumácia vlašských orechov podporuje činnosť v oblasti pamäti a kognitívnych procesov a tradične sa považovala za liek na šialenstvo. Táto dialektika je jadrom sadu ako intímne útočisko, ktoré imaginatívne zrkadlí a transformuje vonkajší svet.

Ovocie, ktoré býva v sade zdrojom príjmu, ho zaujíma skôr z hľadiska nefinančných prístupov, ako energia, reťazenie, ako spoločensko-kultúrna mena. Zároveň sad predstavuje malú vzorku ekosystému, ktorú umelec systematicky podriaďuje multidisciplinárnemu výskumu. Piaček oslovil k spolupráci umelcov, kurátorov, botanikov, pedológov, entomológov a geológov, ktorí skúmajú charakter a biotop tohto odľahlého a ohraničeného miesta. Materiál, ktorý postupne hromadí, mu slúži pre zblíženie a pochopenie krajiny na jednej strane a ako podklad pre ďalšie umelecké spracovanie na strane druhej. Utilitárny potenciál krajiny je tak doplnený o úprimný pokus dosiahnuť holistickejší vzťah k prírode, zosúladiť sa s radikálnym priestorom prírodného sveta a prekonať dualizmus príroda – kultúra. V dnešnej dobe, ktorú charakterizujú zásadné zmeny podnebia a migračné toky, je možné uvažovať o sade (a o krajine všeobecne) ako o mieste raja a exilu, ktoré odráža v rámci svojich hraníc naliehavé témy, ako je antropocén, politika semien, invazívnosť vegetácie a hmyzu, extraktívna ekonómia a vlastníctvo zeme. Pre Martina Piačeka je sad ohraničené miesto túžby, transformačná energia, tvoriaca platforma, zdroj optimizmu a regenerácie, priestor pre starostlivosť, transfer a výmenu.

Umelec sa o tradície ovocinárstva a o ekologické aspekty využívania krajiny zaujíma dlhodobo. Ako hovorí, doba podobné projekty potrebuje. Sme odcudzení prírodnému svetu a vnímame ho ako niečo, čo by sme si mali podrobiť a využívať. Projekt sadu vyzýva k prehodnoteniu nášho vzťahu k prírode a zodpovednosti voči nej s dôrazom na cykly života a konzumácie. Z inej perspektívy ide o dlhodobé rozpúšťanie hraníc medzi realitou a reprezentáciou, o výzvu premýšľať o úlohe umenia pri obnove súčasného priestoru a času.