Hlavná strana

Krátky opis

Získanie diela Emöke Vargovej - Padla (2003) je súčasťou akvizičnej činnosti Považskej galérie umenia v Žiline v oblasti intermédií a mediálneho umenia. Zbierku tohto umenia PGU buduje už od začiatku 90. rokov 20. storočia a v zmysle zamerania na obdobie po roku 1989 - najmä 90. a nulté roky je v rámci slovenských galérií ojedinelá.

Názov podujatia

Emöke Vargová: Padla (2003), akvizícia Považskej galérie umenia v Žiline

Miesto konania / kraj

Žilina / Žilina

Termín konania

01.09.2022 - 30.09.2023

Popis projektu

Pre diela Emöke Vargovej je typická esenciálna feminita. Je zakódovaná vo výbere materiálov - ide o mäkké, nesochárske a transparentné ako vosk, textil, plast, papier. Ďalším znakom jej tvorby je uvažovanie nad funkcionalitou vecí a hranicou medzi umením a funkčnosťou – realizovala viacero objektov/nábytkov, ktoré niesli výrazný prvok personifikácie – napr. séria lavíc z parafínu či nábytkov „obliekaných“ do šiat. Emöke Vargová patrí medzi dôležité autorky/predstaviteľky tendencií postfeminizmu od konca 90. rokov. Získaním jej diela Padla (2003) sa rozšíril počet diel zastúpených v zbierke PGU od tejto autorky a navyše v kontexte tejto tendencie v nultých rokoch ide aj o dielo vyslovene emblematické. 

Realizácia Padla (2003) je v podobe konceptu/návodu na vytvorenie diela, doloženej príslušnou obrazovou dokumentáciou, sprevádzanej fyzicky prítomným artefaktom – vŕtačkou, ktorá je hmotným ťažiskom diela. Inštaláciu, ktorá je v súvislosti s realizáciou priestoru site-specific dielom a s časom, na ktorý odkazuje, tiež context-specific dielom, definuje autorkino uvažovanie o možnosti/nemožnosti vzniku tzv. „univerzálnosti“ ľudského jedinca, merateľného fyzickými manuálnymi zručnosťami. V kontexte autorkinej tvorby je toto viditeľné v niekoľkých site-specific inštaláciách vytváraných na základe spomínaných zručností, ktoré bývajú rodovo stereotypne pripisované predovšetkým tzv. „silnejšiemu“ (mužskému) pohlaviu. Jednou z nich je Padla, ktorej prvú verziu realizovala pre výstavu Valenčné sféry I. v roku 2003 v GJK Trnava. Akcentovala ňou, že vníma nevyhnutnosť ich ovládania aj u seba samej, ako u ženy – výtvarníčky, no všeobecne aj u ďalších. Pri rozvinutí tejto úvahy by sme mohli hovoriť o ďalších skutočnostiach: napr. delenie výtvarných disciplín podľa fyzickej náročnosti (napr. klasické sochárstvo - v minulosti výlučne mužská doména),  i z pozície inštitucionálnej kritiky – namierenej na fakt, že autori (a tiež autorky) v pomerne veľkom množstve prípadov ešte v nedávnej minulosti inštalovali svoje diela/predovšetkým inštalácie v prostredí slovenských galérií sami a bohužiaľ i svojpomocne. Inštaláciou autorka tiež ironizuje aj vlažný vzťah k manuálnej práci, ktorý má v našom prostredí korene v časoch socializmu.

Späť