Hlavná strana

Situácia sa javí tak, že zmyslom evolúcie súčasnej civilizácie je dopracovať sa ku celoplanetárne funkčnej spoločnosti. Od kmeňových krvilačných šarvátok, cez bitky medzi mestskými štátmi a kráľovstvami, cez národnostné koncepty vrcholiace veľkými vojnami o energetické zdroje a územia, máme na dosah zriadenie kontinentálnych únií, multikultúrnych celkov, ktoré spája rôznorodá zmes priorít. Ak sa podarí aj tento krok, núka sa ten ďalší a zároveň pravdepodobne posledný, čo sa týka pôsobenia ľudstva na planéte Zem. Zdalo by sa, že dôvodom vývoja je z veľkej časti snaha zbaviť sa vojnových konfliktov. Tie okrem svojej nechutnej deštrukčnej povahy prinášajúcej smrť, sú brzdou vývoja vo všetkých smeroch ľudskej existencie. Argumenty o katalyzačných silách, ktoré „vďaka“ vojnám prinášajú technologické alebo medicínske inovácie, neobstoja. Z dostatočného odstupu totiž vidno alibistický balast, v ktorom si hovejú vďaka všeobecnej ľudskej krátkozrakosti.

Nie vojnové konflikty, ale energetické zdroje určujú možnosti a rozvoj ľudstva. Vojna zdroje požiera. A vo veľkom.

.

To, čo je človek schopný dosiahnuť vplyvom vyhrotenej bizarnej situácie, je schopný aj v režime kľudu, mieru a kultivovaného rozvoja.

.

Serióznym dôvodom na obavy je aj vek našej hviezdy, Slnka. Strach tohto typu je nám však vzdialenejší ako strach z nedostatku energetických zdrojov, ktoré ťažíme zo Zeme. Uvažovať lokálne a krátkodobo je ľudstvu tak prirodzené, že iba mimoplanetárna katastrofa v podobe naozaj citeľnej slnečnej erupcie, ktorá vyradí z prevádzky všetky bezpečnostné systémy našej spoločnosti, by mohla upriamiť pozornosť hore. Lebo nie tam niekde je vesmír a my tu. My všetci sme v tom krutom a prázdnom vesmíre spolu. Ibaže nemáme zatiaľ možnosti ujsť, ak sa niečo u nás doma na Zemi celoplošne poserie.

.

Slnko sa nachádza približne v polovici svojej životnosti. Vekom zväčšuje svoj objem, časom sa dostane do momentu, keď exploduje. Dávno pred týmto momentom smrti hviezdy sa pochopiteľne na našej Zemi začne proces zmien podmienok tak dramatický, že jediným mysliteľným, bude ďalší evolučný krok. Ľudstvo bude nútené stať sa medziplanetárnym druhom. V podstate sa táto nutnosť stala aktuálnou už dávno. Je to pritom Slnko, ktorého obrovské množstvo energie dopadajúce na Zem, nie sme zatiaľ schopní efektívne uchovať a používať vo väčšom ako regionálnom rozsahu.

.

Počas jazdy týmto nevyhnutným smerom, navzdory všetkým snahám tých, ktorí si podstatné a dôležité uvedomujú, počas rozvoja množstva zbytočných avšak život kultivujúcich náležitostí, akými sú umenie alebo šport, nás z času na čas ešte vždy príležitostne zavalí súbor tragédií v podobe nejakej vojny. Z rozhodnutí niektorých, z oddanosti množstva nedovzdelaných a úbohých, za aplauzu a oheňchŕliacich relativizujúcich a latentných, opäť nás, aj dnes, zabrzdila smrť. A berie aj veľkú časť našich krehkých a žalostne krátkych osobných životov, kradne nám čas.

.

Neprekvapí, že múzy upadajú do kómy. Že nie je energie na viac, ako na emocionálny vzdor. Že nie je chuť na bežné, na oslavy, na vernisáže.

.

Absurdná výstava Viky Shumskaya a jej dcéry Valerie Yurashko je otvorením súkromného depozitu diel v priestoroch galérie, bez pompy a ceremoniálu. Umenie čaká. Váha, či utiecť, zotrvať alebo vymeniť nástroje za iné.

.

Text: Jan Kostaa