Hlavná strana

Výtvarný projekt sa zaoberá medzigeneračnou ženskou históriou rodu. Jej svedomím, pocitmi, tradíciami, osobnou mytológiou tiahnúcou sa ako niť celou rodovou línou. Príbehy zozbierané terénnym výskumom stredoslovenskej obce Lom na Rimavicou, Sihlianskej planiny a Ipeľskej doliny. Kostru príbehu tvoria spomienky starej matky Jolany, pochádzajúcej z Lomu nad Rimavicou, ktoré tvoria základ pre vytvorenie nového mýtu súčasného človeka. Dejiny Lomu sú pretkané drevom - drevo ako platidlo, veterná kalamita, ktorá spôsobila migrovanie Poliakov a Goralov na toto územie čo prinieslo nový typ reči. Najstaršia, ešte žijúca generácia sa stáva mapou metamorfóz 20. a 21. storočia. Od vojny k vojne, od analógového k digitálnemu prežívaniu. Medzigeneračný dialóg je pre dnešné pocitovo nestále prostredie nevyhnutný. Rovnako dôležité je klásť si otázku: “Preberáme osud minulých generácií, čo sa v nás mení, čo ostáva? Sme požierači vlastného chosta ako symbolu cyklickej podstaty vecí?” Aj preto sú maľby obrátené k osobným témam. Nezobrazujú však môj vlastný dedinský život, ale život poskladný zo spomienok starej mami, ktorej magické príbehy prenikali a formovali moje vnímanie sveta od ranného detstva až po súčasnosť. Hlavným motívom je ženská rodová línia, vnímanie mužského a ženského naprieč generáciami, historické dedičstvá ako reč, práca, hudba, spevy, hry, výtvarno, veselie ale aj osobné a kolektívne traumy, povery, čary a sny.

Kompozície sú inšpirované starovekou čínskou knihou I-ťing, knihou premien. Túto formu komponovania rozvinul v pätdesiatych rokoch minulého storočia John Cage vo svojich viacerých hudobných projektoch napríklad v roku 1951 pri albume Music for changes. Orákulum (knihu premien I-ting) využívam ako spojivo príbehov starého sveta a terajšej doby. Príhody sú zozbierané pomocou terénnych nahrávok, fotografií a dobových podkladov. Vytvorením maliarskych plánov vytváram hraciu plochu, následne si určím premennú, nástroj, ktorý bude určovať další vývoj kompozície. Môže ním byť hod kockou, kyvadlom prípadne točiaci sa vĺčik ako ohniskový a metafizycký element. Výsledok hodov sa rovná finálnemu maliarskemu plánu. Počet hodov, počet počiatočných plánov a v konečnom dôsledku všetko čo sa v danom okamihu v čase a priestore nachádza ponechávam intuícii. Tak ako spomienky, tak aj samotná hra je vytvorením alternatívnej skutočnosti, dômyselnej inscenácie, ktorá sa stáva východiskom celého diela. Táto hra je bezpečným miestom medzi fiktívnym a reálnym. Maliarsky prejav je zoskupením abstraktnej geometrie s prvkami konštruktivizmu, expresívnym gestom, oplýva metafyzikou a surreálnosťou.