Jana Ilková: Diary. Rutinné oscilácie.
Stredoformátové analógové monochromatické fotografie Jany
Ilkovej v sebe komplementárne spájajú precíznu (konceptuálnu)
prácu s obrazovým materiálom a takmer reportážny (manický)
koncept práce s časom (udalosti) vo svojej jedinečnosti a
neopakovateľnosti. Observačné obrazové štúdie zachytávajú svet,
ktorý fotografku nielen teritoriálne obklopuje, ale je aj vnútorne
spojený s hlbokým prežívaním a so schopnosťou tieto intímne
procesy zdieľať.
Formálne komponované tvaroslovie nasýtené hlbokým obsahom,
znepokojivé mapy vyvstávajúcich otázok aj uzavreté
(zakonzervované) stopy predchádzajúcich udalostí a indície
spojenia s ľudskou prítomnosťou a budúcnosťou. V orbitáli
obrazových záznamov sa stretávame s vrstvením mikropamätí
(poslov putujúcich do budúcnosti zabúdania), ale aj so vznikom
koncepcií nových realít vznikajúcich z dekódovania vzťahov medzi
známym a znepokojujúcim v neustále meniacom sa skupenstve
percepcie, balansujúcich na hrane abstrakcie a konkrétneho
(dokumentárneho). Rutinné záznamy (situácia) sú v jednoduchých
obrazoch narúšané istým typom chybového zápisu. Táto
jednoduchá chyba však v štruktúrovanej výpovedi zasiahne celý
informačný tok (komplex) zmenami hodnôt prenášaného signálu.
Tenzia medzi dešifrovaním poznaného a kontextom, ktorý našu
schopnosť čítania obrazu umelo narúša, je zdrojom obsedantného
napätia, transformáciou obligátneho (s očakávaným výkladom
videného) na avantúru interpretácií a myslenia. Dokumentárna
séria pôvodne zameraná na každodenný záznam prítomného sa v
čase a kvantite transformovala na komplexnejší zápis, na
expozíciu autentickosti (vrátane strachu) pobytu.
Ilková nie je autorka ideových alebo vizuálnych paradoxov. Jej
výpoveď je vrstevnatá a nestojí na jednoduchom protiklade ideí
alebo zobrazených prvkov. Komponované vrstvy informácií
komunikujú navzájom a napriek výslednému formálne
jednoduchému gestu sme nútení konfrontovať sa s
archetypálnymi modelmi otázok o najbytostnejších zákonitostiach
existencie. Z odpovedí zase v tej istej chvíli túžime stavať stabilitu
(pokoj), úzko súvisiacu nielen s našou budúcnosťou. Ilková je
rafinovaná a vzdala sa nutkania interpretovať prítomnosť, pracuje
s časovým (nie len) odstupom, minulosť a budúcnosť sa stávajú
referenčným nástrojom prítomnosti oslobodeným od unáhlených
reakcií a výkladov. Vzdialená od spoločenských reflexií pritom
pomenúva prítomnosť zmysluplne a presne.
Eduard Kudláč
