Hlavná strana

Kurátorka: Zuzana Janečková

"Jeden ár” je dlhhodobý projekt, ktorý sa zaháji formou performatívnej intervencie na území ekologického hospodárstva Farma Východná v piatok, 30 septembra 2022. Performance je zahajovacou akciou exteriérovej inštalácie, ktorá bude usadená na dobu neurčitú na pozemku ekologickej Farme Východná. 

Ár je jednotka plochy v metrickom systéme, ktorá sa rovná 100 metrom štvorcovým. Jeho násobok, hektár (ktorý sa rovná 100 árom), je dnes hlavnou jednotkou merania pôdy pre väčšinu sveta. Vychádzajúc z tejto základnej mernej jednotky umelkyňa Anetta Mona Chișa previedla jeden ár pozemku na 100 m2 horizontálnej sochy. 

Veľkosť (1 ár) a tvar (obdĺžnik) územia, ktoré bude performatívne okolíkované, odkazujú na dávne štruktúry územného vymedzenia, privlastňovania pôdy a vlastníckych nárokov, politickú agrokomunikáciu, politiku správy pôdy, úrody, rámcovanie, diktát vonkajšieho a vnútorného poriadku. Táto jedna merná jednotka nás vracia k počiatkom kolonizačných praktík. Medzi prvými starovekými kolonizátormi boli Rimania, ktorí s cieľom rozdeliť a prideliť dobytú pôdu vymedzovali polia, ktoré sa mali rozdeliť, na parcely. Starovekí geodeti (nazývaní gromatici alebo agrimensores) a rímsky systém hraníc pozemkov sú základom poľnohospodárstva aj stavebného inžinierstva, ako ho poznáme dnes. Ich najbežnejší spôsob delenia pozemkov bol založený na tzv. systéme “centuriálnej mriežky”. “Centuriácia” je akt delenia pôdy na century (stotiny) alebo rovnaké plochy - zdedený vzor delenia, ktorý po prepočte na metrické jednotky vedie k "árom" a "hektárom", ktoré dodnes používame pri katastrálnom a poľnohospodárskom delení. Mriežky pozostávali z hraníc (často ciest) rozdeľujúcich územie na veľké štvorce alebo obdĺžniky, ktoré sa potom opäť delili na jednotlivé parcely. Využitie a účel tejto pevnej štruktúry bol rôznorodý. Umožňovala akési staroveké zónovanie územia a uľahčovala správu majetku a riadenie výberu daní. Inými slovami, umožňovala premenu pôdy na kapitál. Prax centurácie nebola len systémom delenia pôdy, ale aj politickým vlastníctvom a kontrolou územia a koncepčným privlastnením si krajiny. Inštalácia vizualizuje moderné pretrvávanie starovekých modelov agrárnych územných hraníc.

“Jeden ár” zdôrazňuje inštitucionálny rámec pôdy a zároveň materiálnu konštitúciu pôdy. Pôda je materiál, ktorý vlastne nemá rozpoznateľnú formu. Možno ju tvarovať donekonečna, neustále mení podobu — hydratuje sa, lisuje, rozprestiera, valcuje, obrába, zhutňuje, utláča, praská, opäť sa spája, suší, trhá a opäť sa hydratuje. Ľudské zásahy do pôdy a cyklus ročných období vtláčajú krajine svoj rytmus a tvary. Vďaka svojej tvárnosti, nekonečnému morfovaniu, vysychaniu a zvlhčovaniu je zemina materiálom nekonečných možností. Pôda je dynamická a nestabilná, performujúca fluidný tanec, do ktorého sú zapojené minerály, nerasty, rastliny, ľudské či neľudské zvieratá, bežné či umelecké objekty. Na základe skúmania vzťahu medzi technikou a kontextom (trojrozmerný odtlačok pôdy, ktorý zostáva nejednoznačný) autorka vytvorila sochu, ktorá odhaľuje hmatový priestor kde sa nestála pôda a tvrdnúci cement navzájom performujú. “Jeden ár” pozostáva zo vzťahovania alebo spájania materiálov, miesta a procesu. 

Súčasť akcie bude čítanie autorského textu “Denník pôdy”. 

Projekt „Jeden ár“ bol podporený formou štipendia z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia.