Hlavná strana

Ticho neexistuje zistil John Cage keď vystavil sám seba prostrediu zvukotesnej komory. Zrazu rozpoznal svoje vlastné hlučno, dýchanie, trávenie, tok krvi a neprehlučiteľnú myseľ. Absolútne ticho neexistuje, nie je nám určené.
John Cage nenašiel ticho, ale našiel seba, tak ako sa nepoznal. Telo, ktoré sa vzťahuje k priestoru, ku každému ďalšiemu telu, ku krajine, k prostrediu, prírode, zvieratám, k svetu. Pokiaľ našiel svoje telo, našiel aj všetky ostatné. Schopnosť predstaviť si seba ako inú osobu je sofistikovaný imaginatívny proces.

Na čo sme zabudli? Zabudli sme na empatiu? Vcítenie sa - empatia môže zahŕňať pochopenie toho, že existuje mnoho faktorov, ktoré vstupujú do procesov rozhodovania a kognitívneho myslenia.

Autorka v aktuálnom projekte, načrtáva problematiku sebapozorovania, skúmania vlastného ja ale aj skúmania svojho vzťahu k okolitému prostrediu. Systematicky, ale zároveň neorganizovane vyhľadáva a zachytáva pre ňu vhodné momenty, z ktorých si buduje knižnicu podnetov na ďalšie vizuálne spracovanie. 

Snahu o zachytenie tekutej stopy, alebo pozorovanie miesta stretu hladiny a horizontu by sme mohli nazvať akousi Islandskou stopou nie len v tvorbe, ale aj v živote autorky. 

Pre Luciu je stále dôležité remeselné uvažovanie nad spracovaním materiálu.

V téme prílivu a odlivu sa samotný proces práce viazania jednotlivých hárkov do neukončeného vrstvenia stáva nástrojom na opakovanie motívu nekonečného opakovania.

Práve proces, procesualita alebo zámerné neukončenie diela v danom momente sú dôležitými vlastnosťami autorského programu. Vrstvenie rovnakého motívu, neustále navracanie sa k neukončenému procesu, opakujúce sa spochybňovanie a neistota vo vzájomnej konfrontácii tvoria pre tento moment uchopiteľný celok. 

Za vizuálne pôsobivým abstrahujúcim obrazom sa skrýva niečo hlbšie. Vo výsledku sa ako diváci dostávame k ťažkej úlohe prenesenia sa do sveta toho druhého, do jeho vnútra, spôsobu myslenia a postojov. Neodmysliteľnou ale najdôležitejšou súčasťou sa stáva potreba empatie od diváka, akési scitlivenie, bez ktorého je vnímanie celku odsúdené na vizuálnu povrchnosť.