Hlavná strana
Fond na podporu umenia nenesie žiadnu zodpovednosť za úplnosť, správnosť a pravdivosť, ako ani za legalitu údajov uvedených v tejto časti webového portálu FPU. Všetky zverejnené informácie, v textovej, hypertextovej alebo obrazovej forme sú výlučnou zodpovednosťou prijímateľa finančných prostriedkov poskytnutých Fondom na podporu umenia, ktorý preberá zodpovednosť za zverejnené informácie súhlasom s podmienkami FPU a samotným zverejnením informácií na webovom portáli FPU.
V prípade zistenia, že boli prijímateľom finančnej podpory poskytnutej Fondom na podporu umenia zverejnené nevhodné alebo hanlivé informácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami FPU, morálkou a etiketou, Fond na podporu umenia má právo takéto informácie okamžite odstrániť z tejto časti webového sídla. Nevhodný obsah zverejnených príspevkom môžete nahlásiť na e-mailovej adrese propagacia@fpu.sk.
Fotografický materiál
Ján Šipöcz je späť! Po siedmich rokoch opustil stovežatú Prahu, preťal dovtedy priamočiaro
plynúcu životnú trajektóriu a vyzliekol sa z identity zamestnanca s osemhodinovým pracovným
úväzkom. V Bratislave nanovo vymaľoval svoju niekdajšiu detskú izbu a premenil ju na
staromládenecký ateliér. Už vyše roka sa nachádza v akomsi medzičase, hodnotí a obzerá sa za tým,
čo bolo, niečo vytesňuje, iné očakáva. Aký Ján Šipöcz sa vracia na scénu?
Výstava v galérii Temporary Parapet je osobnou reflexiou tohto zlomového životného
obdobia a predstavuje tak trochu iného Šipöcza, než na akého sme navyknutí. Po prvýkrát napríklad
pracuje s objektami či využíva Polaroid proces. Nevystupuje ako pozorovateľ sveta naokolo, ale najmä
ako pozorovateľ samého seba. Aj v tejto novej pozícii však zostáva svojsky humorný, k médiu
fotografie jemne bezočivý a vo vzťahu k sebe láskavo ironický. Jeho umelecké sebaspytovanie nie je
bolestivou či trýznivou autorskou introspekciou. Badať to hneď pri vstupe do výstavného priestoru,
kde sme konfrontovaní s veľkoformátovými autoportrétmi zo série Pamäťové médium. Šipöcz tu svoje
rozmanité podobizne v pasových formátoch ukladá do obalov pamäťových kariet. Klasický
fotografický portrét, ktorý balzamuje obraz človeka pre budúce generácie, prepája so symbolom
novodobej digitálnej archivácie. Ktorá pamäť je dôveryhodnejšia?
Téma spomienok je (doslovne) vrytá aj do práce Eraser. Šipöcz tu z diapozitívov, ktoré kupuje
na blších trhoch či cez internet, vyškrabáva riadok po riadku, emulziu mení na prach. “Políčko filmu
ostáva, len obraz sa stáva nečitateľným a zabudnutým,” hovorí. Niektoré diapozitívy následne
prefocuje a vidíme ich visieť na stene vo formáte 60x90 cm a zvyšok je klasickým spôsobom
premietaný na stenu. “Myšlienka vznikla v období, keď som potreboval uzavrieť určité veci z
minulosti, aby som sa mohol sústrediť na prítomnosť a nové nápady.” S projektom začal v roku 2016
sériou Hladina ustálená a voľne pokračoval aj v roku 2017 počas rezidencie v Banskej Štiavnici.
Pôvodne vyškrabával iba časti políčok. Tematicky si vyberal najmä zábery z rôznych dovoleniek (napr.
z Talianska či Tatier), pretože tie si najčastejšie uchovávame ako obrazy nezabudnuteľných zážitkov.
Výstavou Comeback považuje celú prácu za uzatvorenú. Zmazal, čo potreboval, no to, čo v pamäti
ostalo, ďalej spracúva. Napríklad aj v diele Meter diapozitívov. Na jeden meter dlhú palicu navrstvil
spomienky, avšak spôsobom, ktorý nám divákom zabraňuje, vidieť ich a nepoznáme ani logiku ich
radenia. Pôvodne ploché obrazové informácie sú nám predkladané v podobe trojdimenzionálneho
objektu, no napriek tomu alebo práve preto je pre nás jeho informačná hodnota ešte efemérnejšia. V
utajovaní obsahu (svojej) pamäte pokračuje Šipöcz aj v sérii nazvanej Foto kapsule. Strieborné obaly
od tabletiek vkladá do rámov od diapozitívov a vystavuje ich jednak vo forme fyzického objektu, ale
taktiež ich transformuje a zväčuje do fotografií. Jemnými umeleckými zásahmi premieňa kapsule od
liekov na akési abstraktné časové schránky. Úložiskom čoho sa stávajú? Spomienok, ktoré si chce
autor uchovať? Alebo do nich ukrýva tajné želania, proroctvá a odkazy? Čo by sme v jeho kapsule našli
o sto rokov?
Výstava je zavŕšená v podkrovnej simulácii (možno) Šipöczovej detskej izby. Na prvý pohľad
nostalgická spomienka na tínedžerské obdobie, kedy si človek nad posteľ lepil svoje idoly. Keď si však
vaše oči privyknú na prítmie, uvedomíte si, že na fotografiách nie sú herečky či hudobné skupiny, ale
len fragmenty rôznych objektov, architektúr, neostré zábery mestských zátiší, kúsok nôh, či useknuté
výrezy parkov a záhrad. Vizuálne atribúty, ktoré sú pre diváka tajomné a možno nečitateľné, v
autorovi asociujú konkrétne spomienky. Sentimentálna séria má názov Mapa lások a je výsledkom
Šipöczovho putovania po miestach, kde prežil svoje niekdajšie reálne aj platonické pocity
zamilovanosti. Zámerne zvolil formu Polaroidovych snímok, ktorých kvalita je kolísavá: “Niektoré vyšli
lepšie, iné horšie - presne ako vzťahy.” A ani posteľ, nad ktorou je fotografická tapeta, nie je klasickou
posteľou. Matrac podopierajú Kodak krabice od fotopapiera s kompletným Šipöczovým fotoarchívom.
Keď na nich v noci spí, je to ako strážiť svoje poklady. Keby sme ich totiž pootvárali, našli by sme v nich
negatívy z ešte predštudentských čias, školské cvičenia, filmy, medzizväčšeniny, CD a DVD s dátami,
diapozitívy… Ako celok sa tak tento špecifický readymade stáva aj atribútom sťahovania a ukladania
(majetku, zážitkov, skúseností). Je to veľa alebo málo, keď sa celá tvoja minulosť zmestí pod jeden
matrac?
Michaela Pašteková
Ján Šipöcz
Celkový rozpočet:
0,00 €
Výška podpory:
2 649,00 €