Hlavná strana

Výstava, ktorá nesie názov Archeológia hrdze prezentuje maliarske práce Natálie Šimonovej a snaží sa upriamiť pozornosť na autorkino intenzívne zaujatie hrdzou. Nevníma ju len ako proces prebiehajúcej deštrukcie, ale aj ako dej vytvárajúci nové a často náhodné obrazce. Hrdza, korózia, vrstvenie farieb, ich následné odlupovanie, estetika deštrukcie je preto dôležitým tvorivým elementom a priamo súvisí s jej kožným ochorením vitiligo. Obsesia hrdzou je reakcia na stratu pigmentu kože, ktorá svojím sfarbením a tvorbou abstraktných plôch pripomína deštruovaný kovový povrch. Ako vyjadrovací prostriedok má napriek autorkinej osobnej mytologizácií oveľa širšie významové pole, s ktorým pracuje. Tento materiál v nás evokuje deštrukciu, ale aj zabudnutie a stratu významu. Paradoxným sa preto stáva fakt, že sa s hrdzou môžeme stretnúť na detských ihriskách, kde by mal primárne život prekypovať. Skorodované plochy detských preliezok sú mementom – pripomienkou, že všetko živé sa od začiatku približuje k svojmu zániku. 

Ďalšou významovou rovinou je autorkina snaha hľadať v štruktúrach mestského priestoru detské ihriská, preliezačky či hojdačky postavené najmä v období socializmu. Duplikáciou a prekrývaním jedného vybraného fragmentu poukazuje na typizovanú výstavbu detských ihrísk počas socializmu, s ktorými sa stretneme na každom sídlisku. Upozorňuje nás na skutočnosť, že existuje spoločný archetyp, alebo lepšie povedané prototyp sociálneho vybavenia sídlisk a v rôznych konfiguráciách sa opakuje. Duplikáciou určitého objektu vytvára svoje vlastné štruktúry, na ktorých zámerne absentuje ľudská figúra. Vytvára dojem objektov, vytrhnutých zo svojho prirodzeného prostredia, levitujúcich v abstraktnom bezčasom priestore.

Autorkinu maliarsku tvorbu môžeme vnímať, ako formu archeologického výskumu. Preto hotovým dielam vždy predchádza dôkladný výskum priestoru. Okrem práce s hrdzou sú dôležitými technikami koláž a frotáž, ktorá je priamym odtlačkom štruktúr náhodne nájdených v mestskom priestore. Otvára otázky osobnej či kolektívnej pamäte a snaží sa objavovať nostalgické pocity, ktoré nikdy nemohla zažiť prostredníctvom priameho kontaktu. Vie o nich len na základe osobnej fascinácie a dialógu s pamätníkmi socialistických ihrísk. Autorka takýmto spôsobom vyťahuje detské ihriská z nánosov spomienok a zabudnutia, spoločenskej nostalgie, analyzuje ich a interpretuje svojim maliarskym pohľadom.