Hlavná strana

Výstava predstavuje kombináciu dvoch dôležitých projektov Eriky Miklóšovej (1984), a to Zátišia s drapériamia plenérovú krajinomaľbu, prepis živého do neživého obrazu. Podľa autorky sa tento projekt snaží o ich posun a skríženie, o ich hybridizáciu a o zobrazenie ďalšieho priestoru, tzv. „nadpriestoru“, o zobrazenie času v zátiší. Pojmom „modulovať“ označuje modelovanie na základe farebných plôšok, kde najväčší vplyv má svetlo denné i umelé a ich tieň. Ten je určujúci pre farebnosť jednotlivých drapérií. Farebné plôšky sú malé štvorcové formy, či iné geometrické útvary. 

Výstava je členená tromi základnými farbami, a to žltou, modrou a červenou, ktoré vytvárajú vizuálne polia pre inscenované zátišia zo zavesených „arte-poverových“ odevov. Maliarka vytvára dialóg medzi reálnym predmetom – odevom a tieňom, ktorý odev vrhá na farebné pozadie a následne visiacu drapériu prezentujú kresby – farebné štúdie visiacich odevov. Všetko sú to tradičné a známe zobrazenia, ktoré sa v priebehu času v umení objavujú v rôznych formách a funkciách. Motív a znak odevu bol dôležitý v antickom umení, ako významový a estetický prvok, napríklad pri zobrazení mytologických božstiev, a v nasledujúcich obdobiach tiež vyjadroval spoločenský status portrétovanej osoby, či špecifické alegorické, ikonografické významy. Georges Didi-Huberman, ktorý téme venoval „Esej o spadlé draperii“ sa zaoberal anachronickými performatívnymi premenami tejto látky. 

Miklóšová sa však neobracia ku príbehu či histórii motívu drapérie, ale ho analyzuje neomodernisticko-analytickým spôsobom. Skôr sa vizuálnym skúmaním navracia k ideám Bauhausu, k teóriám farby a modelovaniu/modulovaniu tvaru a ich vplyvom na vnímanie recipienta. Zaujíma ju performatívny proces samej podstaty zavesenej drapérie, jeho hmotná a vizuálna stránka v zmysle jeho vzťahu k osobám, ktoré ho nosili, ale aj vizuality, ktorá na nich odkazuje. Vytvára sieť vzťahu reality – obrazu reality – a jej vnímania, zažívania. Samotný akt zavesenia odkazuje na chýbajúceho človeka, telo, jeho akúkoľvek prítomnosť. Divák nevie zistiť, na koho odev sa pozerá, táto história je autorkina osobná. Skôr sa vynárajú myšlienky o konzumnej spotrebnosti týchto odevov, ich nadprodukcia, prebytok, ktoré sa prejavujú nenosením týchto odevov. Erika Miklóšová je však výnimočná kresliarka, jej kresba je pevne konštruovaná, zobrazenie je dôsledné vo výtvarnom zámere farebnosti, tvarovania, komponovania, modulovania. Cyklus jej zavesených drapérií je pomerne známou značkou umelkyne, a ukazuje aj jej osobitný štýl a rukopis. Miklóšová vníma napríklad Cézannov spôsob zobrazenia tvarov prírody, aj ona ju analyzuje pomocou živej modelovej situácie – zátišia. 

Zážitok, prežívanie istej životnej situácie je zámerom jej plenérových skíc, maliarskych záznamov krajiny z okolia Kostolnej pri Dunaji a jazera Šantovka, ktoré videla na prechádzkach v čase pandémie. Príroda je pre ňu terapeutickým priestorom, miestom, v ktorom mnohí ľudia práve v tomto období nachádzali útočisko a bezpečie s možnosťou dýchať zhlboka, bez obáv, že sa nakazia agresívnym vírusom a nachádzali tu aj slobodu pre telesný pohyb a duševný relax. E. Miklóšová menšie obrázky krajiny maľovala v priebehu ročných období pandemického roka od jari 2020 do jari 2021. Sú vrstvené ako deň za dňom, mesiac za mesiacom, bez popisu, dátumu, čím unikajú konkrétnostiam, a aj snahe po dôslednej denníkovej chronológii. Jedine farebnosť typická pre časti roka je sčasti referujúca. Ale ich časozberný rozmer ukazuje to, akým spôsobom maliarka tento čas prežila, otvorená prežívaniu v období izolácie. (G. Garlatyová, kurátorka výstavy)